Vždy som tajne snívala, že raz budem mať svoj blog. Miesto, vďaka ktorému budem môcť povedať svetu o tom čo cítim, čo som prežila, čo sa mi páči alebo naopak nepáči. Miesto, kde budem môcť vyjadriť svoj názor. Miesto, ktoré bude obohacovať mojich čitateľov, ktorí so mnou súznia. Miesto, kde bude energia prúdiť oboma smermi.
Čakala som naozaj dlho. Veď koho by tak mohol zaujímať akurát môj blog? Čo ak nebudem mať ani jedného čitateľa? A množstvo ďalších otázok, ktoré mi vírili hlavou a dôvodili, prečo blog nepísať. Podporoval ich zdravý rozum. Veď kto by dobrovoľne chcel zažiť pocit neúspechu, odsúdenia a môžno ďalšieho zlyhania a sklamania?
Ale viete čo? Zisťujem, že vykročiť s kožou na trh a prekročiť svoju komfortnú zónu nie je až také nanič ako sa mi to celú dobu snažil rozum narozprávať. Je super vykročiť do neznáma a začať si plniť jeden z mnohých snov.
Je toho veľa, čo Vám, mojím čitateľom chcem povedať.
Pri písaní týchto riadkov sa moja myseľ neustále vracia do mojich školských čias, keď som mala na domácu úlohu napísať sloh na danú tému. Ja som ho vždy vymyslela a napísala a potom spolu s otcom sme ho prechádzali vetu po vete, slovo po slove a tvorili jeho finálnu tvár. Tieto momenty sú pre mňa plné lásky, porozumenia a bezpečia.
A áno, to je presne to, čo som Vám v mojom prvom článku chcela poslať.
Vitajte teda na mojom blogu!
Miriam